Cinepur / Časopis pro moderní cinefily

Už samotný názov najnovšieho filmu J. C. Chandora (tvorca pôsobivej a opomínanej drámy z prostredia finančníkov Margin Call) Všetko je stratené sa svojim do krajnosti vyhroteným vyznením vyčleňuje z priemernej distribučnej ponuky. K tomu, že má divák čo do činenia so výnimočným dielom nabáda už fakt, že v celom filme vystupuje jeden jediný herec. Pritom prvý dojem zo zavádzajúcej dramatickej upútavky naznačuje oveľa konvenčnejší a spektakulárnejší film než je skutočný výsledný zážitok.

Sledovanie Všetko je stratené môže naopak vďaka koncepčnej podobnosti evokovať jeden z vrcholných zážitkov predošlého roka: veľaúspešnú Gravitáciu Alfonsa Cuaróna. Avšak navzdory tomu, že oba pracujú s podobnými rozprávačskými prostriedkami (survival, malý počet hercov, dôraz na realistickosť a herectvo, až meditatívna oslava krás Zeme), figuruje Všetko je stratené v ponukách kín len ako okrajový titul, o ktorý je minimálny divácky záujem. Pri odhadovanom rozpočte 9 miliónov dolárov a zárobku okolo 6 miliónov v USA je väčšmi kasovým prepadákom, ktorý si však zamilovali kritici. Je pritom až podivuhodné, ako sú tieto dva filmy podobné a zároveň odlišné v paralelách založených na kontrastoch. Dej filmu sa akoby presunul na opačnú stranu výškovej osi. Z vesmírneho pohľadu (zhora nadol) sa presúvame na more (zdola nahor), gravitáciu ako zdroj ohrozenia nahrádza vietor, ktorý v určitom zmysle pôsobí rovnakým nevyspytateľným spôsobom a vesmírnu raketu vymenila plachetnica a záchranný čln.

Podstatnou odlišnosťou sa ale stáva až práca s formou, pričom oba filmy kladú veľký dôraz na čo najrealistickejšie vykreslenie príbehu. Lenže tam, kde si Cuarón k vytvoreniu napätia pomáha žánrovými vsuvkami (čím odhaľuje, že „nenaratívnosť“ a divácka neprístupnosť jeho filmu sú len zdanlivé), je J. C. Chandor ochotný obetovať pre dosiahnutie bezprostredného naturalistického dojmu aj diváckosť. Bez akejkoľvek expozície rozprávaný príbeh muža, ktorému do plachetnice niekde v Indickom oceáne narazí čínsky kontajner s teniskami, v dôsledku čoho jej prederaví trup, je dovedený ešte extrémnejšej podoby. Sleduje len postup udalostí smerujúcich k úpadku a temnému zavŕšeniu utrpenia bezmenného stroskotanca v podaní úsporne hrajúceho Roberta Redforda. Vyhýba sa tým nielen typickým „hollywoodským“ momentom záchrany na poslednú chvíľu, ale aj dialógu či monológu, kedy prakticky postavu nenecháva prehovoriť. V tomto ohľade je pozoruhodné, že absenciu replík sme si schopní uvedomiť, až keď postava po dlhých bezslovných momentoch náhle zúfalo zakričí „fuuuck!“.

Punc naturality tvrdého osudu stredostavovského námorníka je narúšaný meditatívnymi lyrickými sekvenciami, ktoré v pomalých obrazoch poetizujú okolitú krajinu. Pričom tie najestetickejšie a zároveň najmrazivejšie obrazy zaberajú voľne plávajúci čln z veľkej hĺbky. Kontrast medzi temnotou hlbiny oceánu a svetlom z povrchu varovne pripomína, ako tesne sa medzi svetom života a smrti námorník nachádza. Podobné rozjímavé momenty sprevádzané upokojujúcimi ťahavými tónmi hudby Alexa Eberta sú však popri stále nekončiacom nešťastí hrdinu skorej vzácnosťou, akýmsi sprítomnením jeho navonok vyrovnane pôsobiaceho rozpoloženia. Chvíľkové momenty lyrizmu tak majú popri neúprosnom boji o život skôr sedatívnu funkciu pre publikum. Ich kontemplativita zároveň dáva priestor k úvahám nad tým, do akej miery autor reflektuje súčasný úpadok strednej spoločenskej vrstvy. Čím sa zároveň dvojznačnosť, ktorou film oplýva stáva kľúčom k autorskému prístupu J.C. Chandora. Možnosťou nejednoznačnej interpretácie dáva divákovi slobodný priestor pre rozhodnutie sa nad tým, či je jeho vízia sveta striktne apokalyptická, alebo je naopak vyzvou k hľadaniu pozitív a krás v jeho temnote a „škaredosti“. Tento na prvý pohľad banálny postup sofistikovane odhaľuje podstatu recipientovej osobnosti. Čítanie filmu Všetko je stratené sa tým mení zo zdanlivo priamej výpovede vo viacvýznamovú interpretačnú hru reagujúcu nielen na rúcanie spoločenských istôt, ale aj podstatu osobnosti každého diváka.